Materské etudy: tehotenská etiketa

V mojom súčasnom hormonálnom rozpoložení si nie som istá, či nasledujúce riadky nie sú len hysterický výlev, ktorý v žiadnom prípade nie je objektívny, ale viete čo? Asi je mi to jedno. Viem totižto minimálne o dvoch ženách, ktoré majú alebo mali rovnaké pocity ako ja, čiže nie som úplne samojediná na svete. Sme aspoň tri.

A verím, že sa v tom nájde ešte niekoľko ďalších spolutehotných.

Málokedy sa mi stane, že by som niečoho bola tak plná, aby som sa naozaj dokopala k napísaniu hejtu, ale posledné týždne tehotenstva k tomu priam vyzývajú. Čiže… o čom sa dnes budeme rozprávať? O tehotenskej etikete, alebo o tom, čo sa hovorí a nehovorí tehotným. Viem, že týchto informácií je všade dosť – minimálne na mňa už vyskočilo najmenej desať článkov/podcastov/videí na tému nepekných otázok ohľadom tehotenstva – ale opakovanie je matkou múdrosti a niekedy mi príde, že sa tieto články dostanú iba k tým tehotným chuderám, ktoré sú v tomto prípade obeťami.

Čo sú teda tie kontroverzné vety, ktoré by ste si pri komunikácii s tehotnou mohli nechať pre seba?

„To fakt chcete dať také meno? A ako ho/ju budete volať?”

Ak by som aj chcela nazvať svojho syna Vendelín, tak mi toto nepríde ako relevantná otázka. Nechajte si prosím svoje názory pre seba, tak ako vy si neviete predstaviť, že by sa vaša dcéra volala Filoména, tak ja si neviem predstaviť, že by som ju nazvala Zuzka a volalo by sa tak 5 ďalších dievčat v jej triede a kdekoľvek by prišla. Myslím si, že meno by malo byť v kompetencii rodičov a keď bude decko tak strašne traumatizované, že s ním nebude vedieť žiť, rada s ním pôjdem požiadať o zmenu.

A čo sa týka toho, ako ho/ju budem volať… asi čudo plešaté.

Preboha.

Budem ho/ju volať tak, ako sa volá.

„Koľko si pribrala?”

Pozrite, napriek tomu, že so svojou postavou mám problém, odkedy si pamätám (a keď sa teraz spätne pozerám na fotky urobené pred tehotenstvom, tak nechápem prečo?), nevadí mi oznámiť, že som pribrala 12 kg. A viete, prečo to tak je? Lebo je to absolútne tabuľkový prírastok hmotnosti u ženy, ktorá nebola pred otehotnením obézna ani vychrtlina a nemá tehotenskú cukrovku, ktorá by jej jedálniček zúžila na bezsacharidovú stravu.

Ja úplne chápem, že to ľudí zaujíma. Niektoré ženy to zaujíma preto, že sa chcú pripraviť na to, čo ich čaká, niektoré preto, že si chcú pohladkať ego, že ony pribrali menej a niektoré preto, že hľadajú spriaznenú pribratú ženu. Je to v poriadku. Ale prosím vás… nekomentujte to ďalej, dobre? Nezačnite rozoberať, koľko tá žena je, ani konštatovať, že „sa teda už dobre zaguľatila”. Ak sa vás na to nespýta, prosím vás, nechajte si pre seba, že vy ste v tehotenstve pribrali menej/viac/rovnako.

A mimochodom, keď už potrebujete rozoberať jej postavu, nesnážte sa jej vylepšiť náladu týmto:

„Ale v tvári vyzeráš dobre…”

Práve ste jej povedali, že vyzerá ako obtlstlá gorila skrížená s veľrybou, ale keď sa pozeráte od pliec hore, tak je to OK.

„Tak čo, tehuľka?”

Verím, že nie som jediná, kto nenávidí slová ako tehu, tehuľka alebo doky. Keď to preženiem, povedať namiesto pozdravu „tak čo, tehuľka” evokuje, že sa celá osobnosť danej ženy limituje iba na to, že v sebe nosí dieťa. A ak potom nasleduje dodatok: „čo dnes robíš?”, tak vás to v hormonálnom rozpoložení niekoho, kto je dva týždne pred pôrodom, minimálne trochu rozhodí.

Čo by som mohla robiť?

Je pandémia, zákaz vychádzania, ja pred sebou vláčim štvorkilové brucho a nezmestím sa do ničoho okrem vygajdaných teplákov. Stukám zakaždým, keď potrebujem vstať z gauča, aby som sa mohla ísť vycikať a každá činnosť mi trvá päťkrát dlhšie ako za normálnych okolností.

Snowboardujem na ľadovci, ďakujem za opýtanie.

„Máš už pobalené veci do pôrodnice?”

Na toto sa z nejakého dôvodu pýtajú najmä ženy, ktoré od začiatku druhého trimestra mali prichystané tašky a v 28. tehotenskom týždni si nainštalovali do auta vajíčko pre budúcu generáciu. Zrejme vám chcú dať najavo, aké sú zodpovedné a pripravené – na rozdiel od vás.

„A izbu má nachystanú?”

A toto je väčšinou hneď ďalšia otázka. Ja asi úplne chápem, že má niekto potrebu vyčačkať v byte izbu, v ktorej nikto ďalšie tri roky nebude spať. Ale naozaj je potrebné pozerať sa na mňa ako na cynika, keď poviem, že v detskej izbe momentálne neplánujem nalepiť tapetu s jeho menom a kúpiť mu stôl, aby mal kde robiť domáce úlohy?

„To ako to, že to tvoje decko toľko priberá?”

Toto milujem. Je to dosť zvláštne, ale túto otázku je schopný položiť aj niekto, kto už deti má. V dnešnom biologickom okienku si povieme o tom, že plod prechádza niekoľkými obdobiami rastových spurtov a z nich najväčší je práve na konci tehotenstva. Zaprisahám vás, aby ste váhu plodu nerozoberali, ak nechcete povedať: „super!”. Čím viac totižto budete riešiť, koľko asi tak môže teda pribrať ešte do pôrodu, tým viac bude budúca matka hyperventilovať. Pre vás je to sranda, pre ňu je to vidina doživotnej inkontinencie. A veľmi vtipné poznámky typu: „to akože tak veľa papáš?” si tiež odpustite, prosím. (Poznámka na okraj: pri dospelých ženách by sa slovo papať podľa mňa vôbec nemalo používať.)

Nie, nie je to tým, koľko žena je.

To dieťa si zoberie, čo potrebuje.

A nežijeme v rozvojovej krajine ani počas vojny, sme na Slovensku v roku 2021 a aj keď to tu niekedy názorovo pripomína stredovek, nie sme všetci hladomorom podvyživení jedinci, takže je úplne normálne, že sa nám rodia deti nad tri kilá.

„Už rodíš?”

Moja obľúbená.

Poviem vám tajomstvo. Posledné týždne pred pôrodom sú peklo. Príroda to zrejme zariadila tak, aby sa matka tesne pred pôrodom cítila tak strašne nekomfortne, že pre ňu moment, kedy jej odtečie plodová voda, bude vykúpením. Neviete spať, pretože vás bolí každý kúsok chrbtice a môžete ležať iba na bokoch, takže máte po posledných mesiacoch už preležaniny na bedrových kĺboch. Okrem toho vám dvestokrát za deň stvrdne brucho, že takmer neviete dýchať. Ak ste z tých „šťastnejších”, pridávajú sa k tomu aj cvičné kontrakcie, takže pokojne každý večer hodinku pretrpíte s bolesťami v podbrušku, ktoré ale nikde nevedú. Rozťahuje sa vám panva a pocit je to presne taký, ako to znie. Nevládzete s dychom. Pohybujete sa ako tučniak skrížený s malou morskou vílou, ktorú pri každom kroku síce nepícha v chodidlách, ale viete-kde.

Čiže akokoľvek si myslíte, že ste na narodenie potomka vašej kamošky/známej/kolegyne/príbuznej natešení vy, verte, že ona sa nevie dočkať približne stokrát viac. A fakt jej zrejme nepríde vtipné, keď 15 minút neodpíše na správu a vy hneď reagujete slovami: „už rodíš, či čo?”.

A keď vám volá, prosím vás – prosím – za žiadnych okolností nedvíhajte s vetou: „no čo sa deje, už rodíš?”.

Ak nie ste môj manžel, pôrodník alebo niekto, s kým som dohodnutá, že ma odvezie do nemocnice, neviem v akom vesmíre si myslíte, že by som vám volala, keď začnem rodiť. 

Howgh. Dohovorila som.

Ďalší hejt bude pravdepodobne až na konverzácie na detskom ihrisku. Jej, neviem sa dočkať.

2 comments

  1. No tak tohle je trefný, pod to se podepíšu. Teda, nejsem a nebyla jsem zatím nikdy těhotná, ale teoreticky už bych an to měla věk a čas od času se mě někdo zeptá (dost mě překvapilo, když na mě s otázkou “kdy budou děti?” bafla sousedka asi měsíc poté, co jsme se přistěhovali.) Nicméně taky už pár mých tetiček, sestřenic a jiných příbuzných těhotenství zažilo a tyhle rýpavé otázky fakt nechápu. Jasně, ještě něco jiného je, když se na to ptá nejužší rodina a ty víš, že tím nemyslí nic zlého, ale když to řeší lidi, kterým do jména, váhy nebo čehokoliv jiného nic není… mám chuť být zlá. 😀

    Vlasta

    Páči sa mi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s