Materské etudy: Dala by som si Coronu

A to nie je vtip, naozaj. Na Coronu mám chuť od momentu, kedy ju ešte vychladenú doniesla na návštevu kamarátka v lete – v deň, kedy som zistila, že som tehotná. Aby sme zapili celú túto dementnú pandémiu a – pretože to vtedy vyzeralo ešte celkom optimisticky – štrngli si na lepšie zajtrajšky. Vyhovorila som sa, že ma strašne bolí hlava a práve som si zobrala prášok, takže nechcem zaťažovať pečeň alkoholom (doteraz vlastne neviem, či mi to uverila). Niekoľko týždňov sa mi potom fľaška s tou napodobeninou piva vyškierala z chladničky, až kým ju môj obetavý manžel nevypil.

Od tej doby ma čas od času prepadne strašná túžba si ju otvoriť, napchať do fľašky čerstvú limetku a doslova toto bláznivé obdobie zaliať alkoholom.

Myslela som si pôvodne, že sa tejto téme vo svojich mentálnych výlevoch budem vyhýbať, ale pred týždňom mi začala materská a moje dni prestali vypĺňať korporátne meetingy. Čo samozrejme skončilo tak, že som bezcieľne blúdila po byte, neschopná zistiť, čo budem robiť so svojím životom v tomto zvláštnom medziobdobí, ktoré vám zhodnotím nabudúce. A jediné, čo mi tieto dni priniesli, je totálna úzkosť.

Takto som si to nepredstavovala.

V mojej hlave – v momentoch, kedy som bola zo života v korporátoch unavená, demotivovaná a netúžila som po ničom inom, ako mať aspoň na mesiac od všetkého svätý pokoj – sa začiatok materskej dovolenky rovnal úžasnému obdobiu, kedy úplne legálne budem mať čas na seba a na domácnosť. Bez toho, aby som sa musela stresovať, či si niekto prečíta x životopisov, ktoré som rozposielala, alebo nie. Materskej som sa nevedela dočkať od momentu, kedy som na tom slávnom teste uvidela dve čiarky. Napriek tomu, že sme už vtedy boli medzi vlnami pandémie, verila som, že v momente, kedy na ňu budem nastupovať, už sa svet bude pomaly vracať do normálu. A ani na sekundu som nepredpokladala, že budem pravdepodobne musieť rodiť v rúšku a s desivou predstavou o tom, ako sa ja alebo dieťa nakazíme britskou mutáciou.

Asi vám je jasné, že nie som epidemiológ, inak by mi tieto naívne myšlienky pravdepodobne ani nenapadli.

Pravda je ale taká, že situácia sa nezlepšuje. Dokonca nezostáva ani rovnaká. Čísla sú čím ďalej tým horšie a čoraz viac sa ten okruh nakazených ľudí približuje priamo ku mne. A ja som doteraz bola naozaj zodpovedná a zvládala som to v podstate hrdinsky, ale v momente, kedy som prestala desať hodín denne venovať práci, to na mňa padlo ako keby mi niekto hodil na hlavu z okna klavír. Aby ste rozumeli, moja pôvodná predstava o začiatku materskej bola veľmi romantická. Že budem chodiť na tehotenský pilates a plávať, prechádzať sa po meste bez toho, aby som sa kdekoľvek ponáhľala, dokupovať výbavu, popíjať čaj v kaviarni a čítať si obľúbené knihy a občas skočím na nejaký tehotenstvom ospravedlnený koláčik s kamoškami.

Namiesto toho sa z domu odvážim vyjsť len na kontrolu u lekára.

Pilates si môžem zacvičiť maximálne doma.

Prechádzať sa po meste, plávať v bazéne alebo sedieť v kaviarni, je pre mňa momentálne úplná fantasmagoria.

Kamošky nepustím ani do bytu na návštevu a môj jediný fyzicky prítomný sociálny kontakt je manžel – a nenarodené dieťa, ktoré podľa mňa po mojich výlevoch na tému pandémia, ako prvé slovo povie: ch*j.

Celú výbavu, ktorú som si chcela vyberať po obchodoch, som naslepo objednávala z internetu.

A neskutočne ma vytáčajú ženy, ktoré neboli tehotné uprostred pandémie a tlačia mi do hlavy, ako je toto najkrajšie obdobie života a že si to mám užívať, lebo to prvé tehotenstvo je len jedno. Diky, Broňa. Naozaj strašne si užívam, že som ešte raz toľko vystrašená, pretože riešim nie len, čo mám a nemám robiť teraz, aby som ochránila seba a malého, ale hlavne to, čo budem robiť, keď sa narodí. Ako zabránim tomu, aby sa ten malý uzlík bez imunity a schopnosti sa brániť, nenakazil, keď sa ľudia správajú, ako keby sa vôbec nič nedialo a veselo ignorujú všetky opatrenia – a to aj tie, ktoré majú zmysel?

Takže ak ste tehotné a momentálne bláznite rovnako ako ja, tak aspoň teraz budete vedieť, že nie ste samé. Vytvárať ľudskú bytosť je fakt ťažké (nikdy by som neverila, koľko častí tela ma môže bolieť naraz) a robiť to, keď sa nemôžete pomaly bez obáv ani vydýchať na čerstvom vzduchu, je dokonca na h*vno. Nepočúvajte múdre reči o tom, ako je toto krásne obdobie požehnané a ako si ho treba užívať, ak vám to nejde. Možno je to za normálnych okoľností iné, ale v tomto čase na ňom naozaj nič krásne nie je.

Ak ste sa v tomto mojom výleve dočítali až sem, bola by som rada, keby ste mi poradili, ako to riešite vy? Čo vám pomáha, aby ste prekonali tú depku, čo ide ruku v ruke s dodržiavaním lockdownu a čítaním správ, ktoré na vás z každej strany útočia a sú jedna tragickejšia než druhá?

Budem rada, keď sa podelíte – mne pomáha jedine upratovanie, lebo som asi vnútorne Monica Gellerová… ale aj to je trochu ťažké, vzhľadom na fakt, že vyzerám ako Macko Pú a pohybujem sa rýchlosťou štandardnej korytnačky.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s