Materské etudy: Tak a je to tu

To, že jedného dňa sa budem chcieť stať matkou, som vedela už v neskorej puberte. Prešla som si fázou, kedy som pozerala Ženy z rodu Gilmorovcov a vyhlasovala, že chcem mať dieťa najneskôr v osemnástich, aby som bola mladá ako Lorelai, až ku triezvejšiemu názoru, ku ktorému som došla po dvadsiatke: že dieťa budem mať, keď na to budem mať vhodné životné podmienky.

Toto bolo dostatočne vágne vyjadrenie, že mi to umožnilo nepremýšľať nad touto problematikou, až kým som nezačala so svojim manželom rozprávať o tom, že by sme sa mohli zobrať. A ani vtedy – keď sme platili zálohu za sálu, ktorá nám prepadla, pretože pandémia; keď som vyberala kvety do výzdoby, ktorú som nemala, pretože pandémia; ani keď som stála pred starostkou maličkej obce, kde sme mali uzavrieť manželstvo napriek tomu, že ani jeden z nás tam nemal trvalý pobyt a museli sme k tomu vybehať o štyri papiere viac, len aby sme sa mohli zobrať v hoteli, kde sme skladali už spomínanú zálohu a nakoniec sme sa brali za prítomnosti dvoch svedkov a na poslednú chvíľu aj všetkých štyroch rodičov, pretože pandémia – som si poriadne neuvedomovala, že sa blíži niečo, čo mi dosť pravdepodobne zmení život.

Pretože to dieťa, ktoré „nosíte pod srdcom” je dosť abstraktný pojem, keď si ešte môžete na svojej svadbe do viney šľahnúť marhuľovicu.

Celý život som si ale myslela, že od prvej sekundy, čo uvidím na tehotenskom teste druhú čiarku, si zrazu toho malého tvora budem vedieť predstaviť, vytvorím si k nemu vzťah, budem ho zbožňovať viac, ako čokoľvek iné na svete. Že sa zo mňa jednoducho stane bláznivá, zamilovaná matka, ktorá deväť mesiacov lieta na ružovom obláčiku a nevie sa dočkať, keď sa konečne pozrie do tej nevinnej tváričky.

Aspoň takto som to vždy chápala, keď mi niekto popisoval, ako sa mu narodilo decko.

Ibaže tí ľudia, ktorí mi tieto pocity popisovali, už svoje deti stretli. Ich potomkovia už boli na svete, títo rodičia poznali ich nálady, prebalili ich najmenej tisíckrát a tie malé stvorenia sformovali ich život do podoby, v ktorej je teraz, takže už si ani nevedeli spomenúť, aké to bolo predtým. Upodozrievam ich, že ide o spomienkový optimizmus – rovnako ako keď nejaká žena tvrdí, že tehotenstvo bolo najkrajšie obdobie jej života. (Spoiler alert: neverte tomu. Obdobie, kedy tri mesiace nemôžete jesť nič iné než suché rožky a vychladenú coca colu, spíte 20 hodín denne a stále sa cítite, ako keby vás niekto udrel po hlave palicou, trikrát za deň plačete kvôli podstatným veciam, ako je rozbitý pohár v umývačke a priberáte bez toho, aby ste k tomu mali, čo povedať, nemôže byť podľa mňa pre žiadnu ženu na svete tým najkrajším v živote.)

Pre mňa naše dieťa stále bolo abstraktné, aj keď sme o ňom začali rozprávať doma čoraz viac. Bolo abstraktné, keď som pocikala tehotenský test, keď som prvýkrát videla na monitore biť jeho srdce, dokonca – a to už som sa cítila ako úplný Herodes – pre mňa bolo abstraktné aj keď som prvýkrát začala cítiť pohyby.

Priznávam, že rozprávať sa s vlastným bruchom mi prišlo rovnako zvláštne, ako napríklad nazývať môjho manžela svojou životnou láskou v dobe, kedy sme ešte neboli ani na prvom rande. A pretože som od prírody človek, ktorý keď nemá dôvod stresovať sa, tak si ho vymyslí, samozrejme ma z toho začala chytať úzkosť.

Čo ak som citovo plochá?

Čo ak tomu malému nebudem vedieť dať toľko lásky, koľko bude potrebovať?

Čo ak som príšerný človek a nezaslúžim si mať deti?

Došlo to tak ďaleko, že som si googlila príznaky niečoho, čo sa volá predpôrodná depresia, a presvedčene som manželovi vykladala, že to určite mám. Našťastie je aspoň jeden z nás dvoch psychicky stabilný jedinec, takže nespanikáril a počkal si namiesto toho na moment, kedy mi bude môcť tieto moje slová s úškrnom pripomenúť.

Dočkal sa na začiatku tretieho trimestra.

Napriek tomu, že sa naše dieťa fotilo asi rovnako rado, ako jeho otec, sa lekárovi podarilo zachytiť ho z profilu na dostatočne dlhú dobu, aby mohol urobiť 3D snímku. Ak ste niekedy videli snímky z 3D ultrazvuku, určite so mnou budete súhlasiť, že na nich deti nevyzerajú práve ľudsky. Hlavy majú, ako keby sa mali narodiť so zelenými tykadielkami a ich oči nápadne pripomínajú horory z 90. rokov.

Myslieť si, že to, čo je na takejto snímke, je krásny a úžasný malý chlapček, môže len bláznivá, zamilovaná matka, ktorá má k objektívnemu vnímaniu sveta ďaleko.

Tak sa to konečne stalo.

Som matka.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s